Bambucké maslo kde sa vzala táto horúca novinka a aké výhody nám ponúka?

Dni bez teba sa vlečú. Neutekajú, ale plynú pomaly. V mojej hlave si stále ty. Možno tie slová veľa neznamenajú, ale je v nich obrovská sila. Nie sú len také obyčajné. Celé dni som schopná preležať v posteli a dívať sa do prázdna. Pozerať sa na steny, na farby, na nábytok, a zároveň vnímať iba teba, aj keď práve pri mne nie si. Zamýšľať sa nad tým čo bolo, čo bude, čo nebude. Kedy ťa opäť uvidím, a kedy sa s tebou budem opäť lúčiť. Že sa stokrát za deň prihlásim na mail a skontrolujem poštu s nesmiernym očakávaním, že tam bude odkaz od teba pre mňa. Som tým úplne posadnutá. Snažím sa robiť iné veci, len aby ten čas bez teba utiekol. A potom keď sme spolu, mám chuť plakať, lebo viem, že práve teraz ten čas utečie. Chcem ťa vnímať všetkými zmyslami a udržať si tvoju vôňu, tvoj úsmev a tvoju chuť čo najdlhšie v pamäti. A je to asi logické, že nie som schopná zaspať. Veď to by bol hriech! Byť s tebou a nedívať sa na teba. Tak veľmi túžim po tom, aby už prišiel ten čas, keď sa ťa úplne nasýtim a budem zaspávať spokojná, lebo budem vedieť, že zajtra tu opäť budeš. Že sa s tebou už nemusím lúčiť. Že už nemusím plakať. A až potom sa budem môcť iba usmievať.
(viem, že som to nemala písať, prepáč, v tom sa nikdy nepoučím)…
… som tak trochu mimo realitu…

Asi som to mala čakať. Vždy treba rátať aj s takým výsledkom. Sklamaná? Možno. Možno trochu. Hlavne zmätená, že som to nevycítila skôr. Tá radosť bola obrovská a tá predstava úžasná. Všetkým som o tom vravela, aké nádherné to bude… Len ty a ja a romantická nočná Praha. Mám hroznú chuť kričať, ale asi dokážem len vyroniť zopár sĺz. Vyschlo mi totiž v hrdle a kričanie je náročné. Viem, že raz pochopím, že som ozaj trošku hlúpa. Ale tá radosť bola obrovská, ešte väčšia ako keď dieťa dostane vysnívaný darček. Už zopár nocí som sa premáhala a snažila zaspať. Ale moje telo mi to nedovolilo. Nútilo ma myslieť na tú noc. Na tú noc štrnásteho. Ako veľa to pre mňa znamenalo. Sama som tomu nerozumela. Už viem, že nikdy viac nebudem niečo neisté tak silno prežívať. To sklamanie potom dá pocítiť tú ostrú ranu z nedočkaného. Nehnevá ma, že nebudem len tvoja a ty iba môj aspoň na tých zopár hodín snívania. Hnevá ma, že som tomu tak verila, že som tomu úplne podľahla. Mrzia ma snáď len tie slová od teba, ktoré pre mňa vždy znamenali silu, pravdivosť, istotu a dôveru.
…som tak trochu mimo realitu…

autor: Kristína