zensky-magazin.sk
Pridať do: Obľúbených, Zoznamu, Facebooku, RSS

Zdravie »

7.2.2017 - Tuesday

Aj keď väčšina ľudí jakživ o tomto bambuckom masle nepočula, horúca novinka to nie je. Od pradávna sa v rovníkovej Afrike maslo používalo ako balzam na menšie popáleniny, pri reumatických ťažkostiach, bolestiach svalov ale aj …

Čítať celý článok »
Zdravie

Zdravie je to jediné čo máme, poďme sa o neho starať.

RECEPTY

Pochutnajte si na slovenskej, ale aj medzinárodnej kuchyni

VIP

Novinky a zaujímavosti zo sveta celebrít a šoubiznisu

Lifestyle

Novinky zo sveta životného štýlu

Fashion

Svet módy je plný zvratov, poďme sa na neho pozrieť bližšie

Home » Stories

Čas je ilúzia-4. časť

Článok napísal dňa 29.8.2011 - MondayŽiadny komentár

“Poď von!”

“Nejdem. Nebudem chodiť von s tým idiotom. Nechcem chodiť von s tými ľuďmi Lukáš, naozaj.”

“Veď ich nepoznáš, Katarína. Prosííím. Obleč sa a POĎ VON.”

Vedela som, že veľmi chce aby som prišla. Stačilo, aby som prešla pár krokov, otvorila dvere, do krčmy a bolo by. Lenže ja som nechcela. Nechcela byť s ľuďmi ani žiadnych nových spoznávať. O Mišovi a ostatných s ktorými Lukáš bol, som si stále myslela len zlé veci. Dnes by som vám ale nevedela povedať prečo. Predsudky. Neviem.

“Nepresvedčíš ma Lukáš. Nejdem.”

“Ako chceš.” zložil.

V jeho hlase som počula sklamanie. Trošku ma to zamrzelo. No nemohla som. Nechcela som. Chcela som byť len s ním. Nikoho iného mi netrepalo. Lukáš sa nikdy nepýtal na moje problémy. Vedela som, že všetko vie. Nikdy sa nesnažil dať mi pusu ani ma nijak inak využiť. Bol to naozaj môj najlepší kamarát. Vedel, že mám problémy doma. Vedel, že mám problémy s láskou. A bol jediný, ktorý dokázal aby som na všetko na niekoľko hodín zabudla. Na niekoľko hodín, keď som bola s ním.

Neprešlo ani päť minút a telefón zvonil znova.

“Nepríde hora k Mohamedovi. Musí prísť Mohamed k hore.”

Rozbehla som s von. Bol tam. Sedel pred bránou na malom uteráku. Na sebe mal kraťasy a krátke tričko. Vonku bolo príjemne. V ruke držal dve fľaše kofoly na ústach sa mu pohrával dobre známy úsmev.  Urobil letmý pohyb a spravil mi miesto vedľa seba.

“Budeme sa musieť trochu potlačiť.”

“Ha ha. Lukáš, čo to má byť?” Cítila som sa ako v rozprávke. Vždy som si myslela, že také veci sa dejú len v nich. Nikto nebol ako on. Nikto mi ho nemohol nahradiť.

“Pozorovala si už západ slnka? Ako zapadá za hory a ako sa deň strieda s nocou? Miesto tej cesty si predstav more a bude to len kúsok k dokonalosti. Som romantik, čo povieš?”

Myslela som, že umriem. Smiala som sa. Bola som štastná. Ten chlapec mi ukazoval na živote len to pekné. Všetko, na čo som doteraz počas svojej choroby zabudla. Ešte je prečo žiť. Pre ľudí ako je Lukáš. A pre veci, ktoré mi každý deň ukazuje a ktoré mi každý deň ukazovať bude. Až do SMRTI.

 Opäť som sa zobudila. Po tvári mi stekali slzy v prúdoch, až som mala niekedy pocit, že sa nedokážem nadychnúť. Toto sa naozaj nemohlo stať. Prečo sa to stalo? Moja myseľ ani telo nevedelo ako ďalej. Začalo však svitať. A ja som musela čeliť ďalšiemu dňu. Najradšej by som zomrela. Alebo len zavrela oči a ďalej snívala. Chcem existovať vo sne. V mojom sne, ktorý si sama vytvorím. Kto vymýšľa svet? Boh? Je vôbec Boh?

Ráno sa so mnou nikto nerozprával. Cítili sme, že všetky slová sú zbytočné.

V autobuse cestou do školy všetko prebiehalo úplne rovnako. Nikto neprehovoril ani slovo. Naše pohľady hovorili za všetko.

“Algoritmus nám príde niekto vysvetliť k tabuli. Raz, dva, tri, štyri, päť, šest. Šest rebier má tento váš radiátor. V klasifikačnom hárku je číslom šest. Hm. Katarína.”

Nevnímala som. Moje oči sa stále pozerali von z okna. Nemohla som vnímať školu. Nechápala som, čo tam robím a či mám vôbec právo žiť. Konečne sa mi v hlave začala vynárať otázka: Prečo? Prečo to spravil?

“Katka poď k tabuli.”

“To nebol veľmi dobrý nápad.” počula som ako niekto z triedy zamrmlal. Vedeli, čo sa stalo.

Otočila som hlavu a oči som uprela na profesora, ktorý to nemal odkiaľ vedieť. Nemohol vedieť, že môj život nemá význam. Že sa mi všetko rúca a že posledné, čo ma zaujíma sú jeho algoritmy.

“Neviem to. Neviem nič.” povedala som a hlava mi klesla na lavicu. Rozplakala som sa ako malé dieťa, ktoré nemá, čo jesť. Srdce mi búšilo. Vstala som a utekala som na chodbu. Tam som si skryla hlavu do dlaní a revala.

Pokračovanie príbehu nabudúce…

Tags:

Nechaj komentár!

Pridajte svoj ​​komentár nižšie, alebo trackback z vašich vlastných stránok. Môžete si tiež Comments Feed RSS.

Držte sa témy. Žiadny spam.

Môžeš použiť tieto tagy:
<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Táto stránka podporuje Gravatar. Ak chcete získať svoj ​​vlastný celosvetovo uznávaný-avatar, zaregistrujte sa na Gravatar.