zensky-magazin.sk
Pridať do: Obľúbených, Zoznamu, Facebooku, RSS

Zdravie »

7.2.2017 - Tuesday

Aj keď väčšina ľudí jakživ o tomto bambuckom masle nepočula, horúca novinka to nie je. Od pradávna sa v rovníkovej Afrike maslo používalo ako balzam na menšie popáleniny, pri reumatických ťažkostiach, bolestiach svalov ale aj …

Čítať celý článok »
Zdravie

Zdravie je to jediné čo máme, poďme sa o neho starať.

RECEPTY

Pochutnajte si na slovenskej, ale aj medzinárodnej kuchyni

VIP

Novinky a zaujímavosti zo sveta celebrít a šoubiznisu

Lifestyle

Novinky zo sveta životného štýlu

Fashion

Svet módy je plný zvratov, poďme sa na neho pozrieť bližšie

Home » kultúrny elixír

Absolútna ne/sloboda

Článok napísal dňa 17.5.2012 - ThursdayŽiadny komentár

Kdesi som čítala, že sloboda nie je stav tela, ale duše. Vraj neexistuje fyzická sloboda, ale len tá duševná. Ak je to naozaj tak, prečo sa celá spoločnosť za čímsi naháňa? Chceme finančnú slobodu, slobodu daní, slobodu vierovyznania, slobodu názorov. Túžime slobodne cestovať, myslieť či milovať (sa). Lenže, ak je sloboda len záležitosť vnútorného vnímania vonkajšieho sveta – môže nám ju ktosi vziať? Dá sa o slobodu prísť?

Myšlienka ne/slobody je svojim spôsobom ústredným motívom filmov Muzika a Eštebák, ktoré vznikli pod režisérskou klapkou Juraja Nvotu. Oba filmy mapujú život na území Československa počas obdobia normalizácie v sedemdesiatych rokoch. Keďže som v tomto období nežila a ešte som ani nebola v pláne, ťažko môžem hodnotiť či je realita vo filmoch a rôznych publikáciách zobrazená reálne. Z rozprávania mojej mamky (ktoré sa zhoduje s tým, čo uvádzajú učebnice dejepisu) však viem, že začiatkom celého cirkusu okolo komunizmu, normalizácie a podobne, bola ambícia súdruha Dubčeka zaviesť socializmus s ľudskou tvárou. Koncom šesťdesiatych rokov bol v rôznych európskych krajinách Dubček azda populárnejší ako je dnes Justin Bieber (svedčí o tom skúsenosť starého otca, ktorý bol v Taliansku na dovolenke a v každom druhom obchode bola vystavená Dubčekova busta…). Oficiálne sa nastoľovanie demokracie  na území Československa volalo „Pražská jar“ a prebiehalo od roku 1967 až do augusta 1968. Ako uvádzajú historické pramene, namiesto očakávanej demokracie a slobody sa ľudia dočkali obsadenia vojskami Varšavskej zmluvy, ktoré sa uskutočnilo v noci z 20. na 21. augusta 1968. Potlačením „Pražskej jari“ začalo obdobie normalizácie, ktoré je spojené s prepúšťaním zo zamestnania, čistkami či obnovením cenzúry od prevzatia moci Gustávom Husákom až po nástup Michaila Gorbačova. Normalizácia je spojená aj s disidentami, teda jednotlivcami a skupinami, ktorí verejne vyjadrovali názory nezhodujúce sa s rétorikou vládnucej ideológie. Disidenti boli údajne prenasledovaní, odpočúvaní, šikanovaní, tyranizovaní a vo väčšine prípadov končili vo väzení a odpísaní boli vo všetkom, na čo siahli oni, alebo ich rodiny. Celý štát bol orientovaný na východ a všetko „proamerické“ bolo zakázané, vylúčené, potlačené. Vraj počas socializmu neexistovali súkromné majetky, lebo všetko bolo štátne – všetci mali všetko. Zo zákona vyplývala povinnosť pracovať a každý, kto nepracoval, bol príživník. Ľudia vraj žili neslobodne a večne kontrolovaní, odpočúvaní, sekírovaní… Ono to všetko do seba krásne zapadá ale… bolo to naozaj tak?

Po zhliadnutí filmu Muzika z roku 2007 a čerstvo natočeného filmu Eštebák som ostala v pomykove. Odhliadnuc od toho, že filmy sa odohrávajú v inom sociálnom a kultúrnom prostredí – sú si veľmi podobné. Ťažko povedať či je to spôsobené použitím takmer tých istých hercov v oboch filmoch (Táňa Pauhofová, Dorota Nvotová, Ady Hajdu, Marek Geišberg, Jan Budař), režisérskym podpisom Juraja Nvotu, „socialistickým komplexom Slovákov“ alebo len slovenským kultúrnym prostredím.

Muzika je založená na životných peripetiách bežného človeka, akých žijú na svete tisícky. Chodí každý deň do práce, v ktorej v podstate nič nerobí, len sa venuje svojej najväčšej záľube – hudbe. Hrá na saxofóne a vďaka svojmu talentu a zvláštnej zhode okolností sa stane súčasťou kapely hrávajúcej na svadbách, oslavách a podobne. Dennodenne musí znášať neznesiteľnú svokru, žiarlivú manželku a v tom všetkom stretne svoju múzu s  ikonickým a viac než všehovoriacim menom – Anču Prepichovú. Film chytá za srdce a niekedy aj za nervy, najmä keď zobrazuje rôzne socialistické reálie. Najviac ma však na ňom zaujalo, ako si film protirečí so samotnou myšlienkou socializmu. Hudobná kapela chodí na previerky, kde mocipáni zisťujú či je kapela kompatibilná s režimom, hráva v hoteli Moskva a spieva Kantátu. Po uliciach chodí dobové auto s nápisom VB a súdruhovia policajti na ulici zastavia muža s dlhými vlasmi, zoberú ho na policajnú stanicu a donútia ho ostrihať si dlhé vlasy. To by bolo všetko fajn, lenže čo napríklad rodina saxofonistu? Manželka je celé dni doma, varí, večne sa sťažuje a kontrolne volá manželovi do práce. Každý deň. Jej brat je každý deň kompletne naložený v liehu ale okrem toho sa vo filme nevyskytuje žiadna zmienka o práci, v ktorej by robil. Rovnako aj jeho rodičia. Sú doma, varia, robia v záhrade, hrabú listy a každého komandujú, ale tiež nechodia do práce. Ako je možné, že v dobe, keď musel každý pracovať, sa nachádzajú ľudia, ktorí nepracujú a tak vlastne idú proti dobe? Ak by sme vychádzali z teórie, ktorú som uvádzala na začiatku – celá saxofonistova rodina tvorila vlastne, nazvané socialistickým slovníkom, disidentskú bandu príživníkov. Film ukazuje myšlienku slobody v zmysle hudobnej slobody. Vo vlastnom záujme sa členovia kapely zúčastňovali na akciách, s ktorými neboli vnútorne zžití. Ale chodili tam, pretože sa to od nich vyžadovalo. Za odmenu mali kráľovské zárobky (3 tisíc korún za jeden večer v hoteli Moskva – v tej dobe?!) a snáď aj akýsi dobrý pocit. Lenže, je to sloboda – byť spútaný v okovách režimu? Žiť z peňazí režimu, ktorý nenávidím? Je lepšie vzoprieť sa tomu a trpieť, alebo byť svojim spôsobom pokrytcom a s kamennou tvárou plniť rozkazy a myslieť si svoje…? Vďaka filmu môže aj bežný človek nežijúci v pozlátku zistiť, že hudobníci sú otroci vlastného zamestnania. Nemajú vlastný život. Žijú čosi, čo sa podľa mňa nedá nazvať životom. Žijú čosi, čo sa od nich očakáva, nie to, čo chcú. Majú tajné sny, túžia a snívajú, ale boja sa to realizovať v plnom rozsahu, lebo sa nedokážu vymotať z tej motanice. Nazvime ju kariéra. Majú okolo seba všetko čo by mohli mať lúsknutím prstov, ale pohŕdajú tým. Páčia sa im veci a zážitky bežného života, ale chýba im odvaha. Každého podozrievajú a nikomu neveria. Tuším, že sa to volá paranoja…

Priznám sa, že keď sa film Eštebák skončil a ja som vychádzala z kinosály, nevedela som, čo si mám myslieť. Miešalo sa vo mne príliš veľa pocitov. Hnev, zhnusenie, sklamanie, zvláštny smútok, pohŕdanie ale aj radosť a ten neopísateľný pocit, keď si pozriete film, ktorý vás fakt „chytí“. Eštebák sa zaoberá vzostupom a svojim spôsobom aj pádom hlavnej postavy s ikonickým menom – Adam (áno, jeho priateľka a neskôr manželka sa skutočne volá Eva). Adam prechádza od základnej vojenskej služby, kde bol rádioamatérom, ku povolaniu na letisku až sa „dobrovoľne nasilu“ stane príslušníkom Štb. Ako väčšina normálnych ľudí, aj on túto pozíciu spočiatku odmietal. Lenže po tom, ako mu vedenie strany nenápadne naznačilo, ako by sa mohol ďalej vyvíjať jeho život, si to prehodnotil a pristúpil na ich pravidlá. Náplňou jeho práce bolo vŕtať sa v živote iných. Odpočúvať, nahrávať, odovzdávať a referovať. S myšlienkou svojej práce nesúhlasil, ale vykonával ju bez mihnutia oka. Dokonca sa odpočúvaným ľuďom snažil pomáhať ako len vedel. No ani to nestačilo. V zmysle hesla „kto chce psa biť, palicu si nájde“ si na dotyčných ľudí našli svoje a tak učiteľ dejepisu skončil za mrežami odsúdený ako disident – narušiteľ režimu.

Adam sa za svoju prácu nenávidel, no paradoxne za jej výborné vykonávanie dostal povýšenie… Aká irónia – sme chválení za to, čomu nepripisujeme dôležitosť, ale to, čo pre nás znamená všetko na svete nikto neocení… Adam bol taktiež spútaný okovami režimu, ale dušou slobodný. Nezlomil sa, ani keď tlačili. Nezmenil kabát, ani keď prituhlo. Nezmenil tvár, aj keď sa na tú svoju nedokázal v zrkadle dívať… Jasne to dokazuje úvodnú hypotézu – človek je slobodný dovtedy, kým si to sám dovolí. Pretože duša chce lietať, ale sama to nedokáže, musíme jej dať krídla a rozdúchať oheň aby mohla vzlietnuť.

Nedokážem film Eštebák zhodnotiť a vlastne to ani nie je mojim cieľom. Je mi jasné, že film sa odohráva v drsnom eštebáckom prostredí, ktoré používa najšpinavšie praktiky na dosiahnutie svojho cieľa. Avšak sa mi nepáči, že film problematiku socializmu a normalizácie zovšeobecňuje. Veď nie všetci ľudia boli odpočúvaní, prenasledovaní a šikanovaní. Ak sa to niekomu dialo, tak zrejme preto, že sa o to niečím sám zaslúžil. Bežní ľudia vraj žili normálne a dovolím si tvrdiť, že možno 70% ľudí si myšlienku socializmu pochvaľuje. Istota práce, istota pre rodinu, istota pre štát, istoty pre všetkých. Zlyhalo to ako vždy – na ľuďoch. Po pozretí si oboch filmov a dôkladnom zamyslení sa nad nimi sa musím spýtať – naozaj sa všetko tak veľmi zmenilo od obdobia normalizácie? Nie je to len naša vlastná projekcia, že žijeme inak? Rovnako ako vtedy, tak aj dnes sú ľudia, ktorí slušne pracujú a tí, ktorí sú príživníci. Spoločnosť ako celok svorne tvrdí, že máme viac slobody. Skutočne? Vraj môžeme cestovať. To áno, ak je z čoho. Môžeme počúvať západnú hudbu. To áno, ale neviem či sme práve týmto niečo získali… Neprenasledujú nás. Nie? A čo taká mafia, ktorá sa ani zďaleka nerozvíja len na Sicílii. Môžeme si robiť čo chceme. Fakt? Som asi príliš zaneprázdnená, že som nepostrehla, že zrušili zákony a Ústavu… No najviac ma asi doráža tento mýtus: vtedy sa vybavovalo všetko po známosti. V oboch filmoch sa práve s týmto tvrdením často narába – úplatky, korupcie, prospechárstvo, vybavovanie. To sú skutočnosti staré ako ľudstvo samo. Vždy tu boli, sú a vždy budú, preto je infantilné vzťahovať ich na konkrétnu dobu.

Ak je sloboda skutočne stavom duše, je to čosi, čo nosíme všetci zakorenené hlboko v sebe. Je to čosi, čo nám nemôže nikto vziať. Ani doba, ani nová vláda, ani nepriatelia. Telo môže byť spútané, ale ak si duša voľne lieta, tak je všetko v poriadku.

autor: Lenka

Tags:

Nechaj komentár!

Pridajte svoj ​​komentár nižšie, alebo trackback z vašich vlastných stránok. Môžete si tiež Comments Feed RSS.

Držte sa témy. Žiadny spam.

Môžeš použiť tieto tagy:
<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Táto stránka podporuje Gravatar. Ak chcete získať svoj ​​vlastný celosvetovo uznávaný-avatar, zaregistrujte sa na Gravatar.